Šikovní stolári sa o nedostatok práce nemusia báť

Stanislav Zavarský sa k stolársku dostal ako malý chlapec, keď sa pohyboval v priestoroch otcovej dielne. Ten mu pomáhal aj po založení firmy. Neskôr k stolárstvu a nábytkovému dizajnu priviedol svoju dcéru. Sám hovorí o potrebe nových stolárov a nedostatku kvalifikovaných pracovníkov aj v tejto profesii.

#MojaPracaMaZmysel #dualnevzdelavanie


Na začiatok nám prezraďte, aké je vaše povolanie?

Som majiteľom nábytkárskej firmy Drevostyl Závarský a vyrábam nábytok.

Vybrali ste si toto povolanie sám? Ako ste sa k nemu dostali?

Od detstva som sa pohyboval v priestoroch otcovej dielne, kde otec pracoval na výrobe okien a dverí u nás v dedine. Vyštudoval som strojársku školu, aj som sa najskôr zamestnal v tomto odvetí. Ale nakoniec som odišiel z tohto odvetia a išiel som od úplného začiatku do drevariny.

A prečo som do toho išiel? V tej dobe bolo málo dostupného nábytku, tak som si ho chcel vyrobiť sám. To boli vlastne moje prvé výrobky, ktoré som si začal užívať. Ľuďom sa to páčilo, vyhotovil som nábytok aj iným a následne som si založil živnosť. Prišla prvá výstava, prezentácia a takto som vlastne začal vyrábať nábytok. Najskôr to boli obyčajné skrine, neskôr to už boli jednotlivé súpravy, spálne, predsiene, kuchyne a postupne pribudli požiadavky na povrchové úpravy, tak sme začali vyrábať aj lakovaný a dyhovaný nábytok. K tomu sme museli dokúpiť jednotlivé technológie a takto sme sa rozbehli v drevárskom priemysle.

S čím všetkým súvisí Vaša práca? Aké sú Vaše povinnosti?

Moja práca súvisí s koordinovaním rastlinnej a živočíšnej výroby a vedúcich pracovníkov na jednotlivých strediskách aj podľa toho, aké majú oni požiadavky a priority tak, aby táto výroba navzájom fungovala. Medzi moje povinnosti teda patrí najmä to, aby táto prvovýroba pozostávajúca z rastlinnej a živočíšnej výroby mala kladný výsledok. To znamená mliečnu výrobu, produkty, ktoré dopestujeme aj dochováme z hľadiska ekonomického aj výrobného.

Na začiatku mi pomáhal aj otec, neskôr však náhle zomrel. Ostalo to všetko na mne, nemal som veľké skúsenosti a bolo treba nejaké načerpať. Obzeral som sa po starých stolároch, ktorí mali svoje tradície, stretával som sa s nimi. Prihlásil som sa do cechu stolárov, dokonca som sa prihlásil na drevársku školu v Žarnovici a popri práci som začal študovať drevarinu. Cech stolárov fungoval na Slovensku veľmi dobre a stal som nakoniec aj ja jeho súčasťou. Vo Zvolene som sa prihlásil na dvojročný kurz – majstrovský kurz, ktorý ponúkal vedomosti v drevárskej oblasti najmä zo zahraničia, absolvoval som tu výučby, prevzaté napríklad z Nemecka.

Máte v rodine viac stolárov?

Vyučeným stolárom som ja. Čo sa týka tohto remesla, všetky skúsenosti postupne odovzdávam svojej dcére, ktorá vyštudovala dizajn na drevárskej škole vo Zvolene a neskôr pokračovala na vysokej škole v štúdiu architektúry. Navrhuje nám vo firme nábytok, pracuje s novými materiálmi, prináša nám nové pohľady na drevársky svet.

Viedli ste ju k tomu?

Len som jej ukázal, kde by sa mohla uplatniť svojou zručnosťou. Rozprávali sme sa o tom. Aby vedela chápať ten dizajn možno aj z pohľadu stavebného. To viedlo potom aj k tomu, že sa po strednej školy vybrala smerom architektúry. Na druhej strane ona posúva tým dizajnom našu firmu dopredu.

V čom napríklad?

Boli sme prvý, ktorý vyvinuli špeciálne úchyty na nábytok, boli to vlastne také inovatívne prvky. Teraz sú už bežné. To sú presne momenty, kedy musíte vybočiť zo zabehnutých dráh. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Mali sme niečo v hlave, čo by sme chceli vytvoriť nové a hľadáme cestu ako. Vymýšľali sme nejaký spôsob otvárania dvierok, kde sme nechceli používať bežné mechanizmy. Vyvíjali sme úchyt, ktorý bol integrovaný v čelných plochách a snažili sme sa ho aplikovať v praxi. Dcéra navrhla, aby to všetko nebolo rovnaké alebo nakopírované, mali sme vymyslieť nejaké odlišnosti. A tak prišla s nápadom robiť dvojfarebné úchyty a už bolo na nás, ako vytvoriť tú druhú farbu tak, aby to nebolo príliš náročné. A v tomto prípade prepojenie architektúry a dizajnu môže posunúť aj naše nábytkárstvo vyššie. Dokonca sme sa s jednotlivými prvkami dizajnu úchytov prezentovali na medzinárodných výstavách.

Máte skúsenosti so školami alebo stretávate aj študentov?

Máme veľmi dobré vzťahy so strednou drevárskou školou vo Zvolene. Spolupracovali sme napríklad aj takým spôsobom, že som zaviedol na tejto škole kresliace programy pre študentov, dokonca som bol v komisii, kde som jednotlivých učiteľov skúšal z týchto programov a dával som im certifikát, že môžu učiť svojich žiakov tieto programy. Dodnes ma títo učitelia na výstavách stretávajú, pripomínajú sa mi a pre mňa je to naozaj dojímavé, keď môžu aj toto odovzdávať svojim žiakom.

Taktiež som dlhé roky robil aj v komisii v súťaží zručností v kreslení. Išlo o medzinárodnú súťaž, kde študenti dostali tému, vytvorili model, museli si ho obhájiť a bolo to naozaj veľmi dobré pre tých študentov, ktorí tam boli. Všetci mali rovnaké podmienky a museli vedieť zapôsobiť na komisiu. Bolo to zaujímavé aj kvôli tomu, že sme v podstate inšpirovali študentov k tomu, aby sa chytili tohto kreslenia a tvorenia na počítači.

Poďme sa trošku porozprávať o štúdiu stolárčiny. Mali by sa podľa vás rodičia s deťmi rozprávať o možnostiach štúdia?

Celkovo by sa rodičia mali s deťmi rozprávať o čom je život. Na druhej strane je dobré sa rozprávať o ich budúcom povolaní, o škole. Aj stolárska profesia má svoje čaro. Je to dotyk s prírodou, s materiálmi, ktoré nás obklopujú.

Prečo by teda mali ísť žiaci študovať stolárčinu? Čo im to môže dať?

Je to tvorivá práca, to človeka posúva dopredu. Je to aj ich uplatnenie v spoločenstve, keďže je stolárov malo a sú naozaj žiadaní, nie je tu tak núdza o prácu. Tí šikovnejší sa vedia naozaj presadiť, sú vyhľadávaní a veľmi dobre zaplatení. Záleží to na tom, ako sa dokáže daný človek vypracovať a také ohodnotenie potom môže aj dosiahnuť. Takže táto oblasť naozaj ponúka veľa možností v živote.

Samostatná stolárska práca prináša spracovávanie materiálov na jednotlivých technologických zariadeniach. Na tých zariadeniach však musia pracovať dôsledne, aby bol konečný výrobok kvalitný.

Každý jeden výrobok, ktorý je na trhu, má za sebou profesiu. Tá profesia však potrebuje svoju odbornosť a tú nadobudne tým, že sa dokáže vyučiť. Určite je dobré, keď je výučba spojená s praxou. Niekedy stačí len raz vidieť ako stokrát počuť a zároveň, že si to žiak vyskúša, že si overí, aké je to drevo, že ten výrobok, ktorý spracováva potrebuje svoj čas a tak ďalej.

Aké sú možnosti uplatnenia v tomto odvetví?

Možnosti stolárov u nás sú rôznorodé. Stále máme na Slovensku nedostatok stolárov, najmä kvalitných stolárov je nedostatok a samostatne pracujúcich stolárov tiež. To znamená, že mu zadám úlohu a vie ju aj sám urobiť. Takýto stolár sa môže zamestnať vo výrobách, kde pracujú na jednotlivých strojných zariadeniach alebo môže pracovať ako samostatne pracujúci, kde dostáva určité zadanie a vyrába nábytok sám, prípadne ako operátor, ktorý vyrába jednotlivé diely. Môže sa však vybrať aj vlastnou cestu, založiť si firmu, navrhovať nábytok, vyrábať ho a predávať. Tých stolárskych firiem je naozaj málo v porovnaní s potrebami trhu a dopytom.

Rozhodli by ste sa pre rovnakú profesiu aj dnes?

Našiel som tu priestor na tvorivosť a pokiaľ vás toto v živote začne napĺňať a nájdete sa v tom, tak to meniť nebudete.

FOTO: Dano Dida

www.dualnysystem.sk/stolar.aspx